Starootcovské cykly

Dedko fajčí na terase. Nikomu to nevadí, veď je to jeho oslava osemdesiatky, na oslávenca vždy počkáme, len keď vonku duchcí už pol hodiny, začne sa to babke Róžike zdať nanajvýš podozrivé. Reku ej bisťu, idem ho ja pozrieť, že tam ten huncútisko, prasiak jeden starý, okukáva susedu Eugéniu.

Že je suseda Eugénia veľká špata a krásna akurát tak ako prasknutá záchodová misa, Róžiku nenapadlo. V mysli mala len, ako Ignáca zhubuje. Už sa dlho nepohádali jaksapatrí, a keď naposledy z trucu rozbila tanier (ako pravá talianska rodina predsa, jaksapatrí enem ne!), nedošlo jej, že Ignác sa po ten tanier nielenže nezohne, lebo tretí infarkt prekonal v januári, ale že sa na nej ešte začne smiať. Že si na nej pomaly ide vydýchať svoje tuberkulózne prefajčené pľúca od sípavého smiechu. "Róžika, Róžika ty krava sprostá, šak mi v novembri menili koleno, čo si ty myslíš jak sa mám zohnút, šak mi protéza vyskočí a mna s toho nadobro klepne". No a ona, krava sprostá, ako posledná chudera ten rozbitý tanier potom pozbierala, vyzametala a ešte sa nadôvažok na tých črepoch porezala, keď vyhadzovala smeti. A potom že - črepy prinášajú šťastie. Trt!

Čosi bolo v neporiadku. Róžika to cítila siedmym zmyslom, aký majú len ženy a chlapi po siedmom poháriku Kapurkovej. Na terase nechala prádlo, dnes bolo celý deň slnečno, ale zrazu začalo popŕchať tak čo sa bude ondiť, nenechá ho vonku, chytro ho začala zvešiavať, kto už by len jej pomohol, všetci sú už vnútri, aj sa ponúkali, ale nie, ona sama, ona to zvládne, ona vie čo robiť, NECHYTAJ ZUZKA, POKRČÍŠ! a tak sa naťahovala v daždivej záhrade sama, a Ignáca stále nigde. "Ancijáša jeho," pomyslela si, "keby mám ja takúto oslavu, potrhat by som se šla, aby na mňa nik nemuseu čakať, ale ten starý cap... búhví čo zas stvára! 

Babke Róžike trvá presne sedem minút a tridsaťosem sekúnd, kým jej dôjde trpezlivosť a ide sa pozrieť, čo to ten pišišvor Ignác zase stvára a kde obkenduje. Dvadsať sekúnd trvá zísť dva schodíky, pri jednom vždy dáva pozor, lebo je jemne nahnutý, to z tých všetkých rokov, Róžika vždy hovorí a nezabudne sa hlasno zasmiať, hahahá, veru, presne, teda tak, to z tých všetkých návštev enem ešte sa mi aj schod ohou. Tridsať sekúnd trvá obísť dom a jeho slnečnú stranu, kým sa Róžika dostane na priedomie. No a napokon, päť sekúnd trvá jej pohľad a len sekundu rýchlosť zvuku jej výkriku, keď uvidí, že dedka Ignáca na priedomí trafil šľak a len zmierený pohľad na karafiáty a dohorená cigareta svedčia o tom, že koniec bol bezbolestný. 

Ignác Horváth sa narodil dvadsiateho mája 1942 tesne pred polnocou. Dátum sám o sebe podstatný až tak nie je, to len preto aby ste si utvorili názor o čase, keď ešte vojna bola v plnom prúde a absolútne nebolo jasné, kto vyhrá. Jeho mama, Anežka Horvátová, vlastným menom Weismannová, bola dvojmetrová roba, čo bolo nanajvýš problematické, keďže väčšinu vojny sa skrývala v malej stodole, aby ju Nemci nenašli. Meno Ignác dala synovi preto, lebo odmalička túžila po živote baronesy a meno Ignác znelo tak honosne, ako sa len na mužské meno patrí. Čo na tom, že dvadsiate storočie takýmto šľachtickým móresom neprialo, Anežke to nevadilo. Mala v sebe zidealizovanú ilúziu čaju o piatej a zámku kdesi v Budmericiach, kde by sa mohla koketne smiať a natriasať volánovité šatstvo. Keďže svet naokolo bol odporný a krutý, Anežka sa čoraz viac uchyľovala do sveta svojej mysle, aby nemusela myslieť na to, čo sa deje okolo nej. A tak Ignác vyrastal v svete, kde Anežka mala stále jarných 27, bola šlachtičnou rodu Hohenlohen-van-der-Vleuten a jej manžel ešte nebol medzi nezvestnými. 

Takto sa dala prežiť aj vojna. 

A ty, drahý Ignác, smeješ sa, raduješ sa, žiješ a si rád. Alebo teda vlastne, si rád, že ešte žiješ. 

Ignác potom nastúpil do školy v jubilejnom roku štyridsiatom ôsmom. Pri jeho prvej ceste do školy zakopol a dokaličil si prvé elegantné lakové topánky, za čo ho mamka vyfliaskala tak, že susedia sa na ňu škaredo pozerali ešte ďalšie dva piatky. Inak však Anežkinu výchovu uznávali. Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma... a tak ďalej. V prvej triede sa preslávil hrou futbalu, keď rozbil okno pánovi riaditeľovi, za čo následne pomáhal až do konca roka na školskom dvore sadiť karafiáty.   

To ti vybudovalo charakter Ignác, a odvtedy si už poslúchal na výbornú. 

Ignácova prvá láska sa začala v piatej triede. Bola ňou Eugénia, miláčik jeho triednej z prvej lavice. Vždy všetko vedela a najlepšie zo všetkých vedela počty a silospyt. Po prvotnom ostýchaní prišla prvá pusa, v momente keď jeseň mala najkrajšiu viacfarebnú tvár a ešte nepustila vietor a sebeckú zimu k moci. Pusa bola sladká a dlhá, ako sa len pri prvých láskach patrí. Eugénia po prvej puse ušla a Ignác sa potom trápil tri dni a tri noci, potom si však našiel v lavici lístoček, napísaný krasopisom, aký mohol patriť len jednej. 

Stretneme sa pri bútľavej vŕbe dnes o tretej. Nemeškaj! 

Takej ponuke sa skrátka nedalo odolať. Po stretnutí sa videli ešte mnohokrát, chodili sa s Eugéniou spolu učiť do parku na slnečnej strane dediny. A tak sa jeho prvá školská láska skončila až úderom momentu nástupu na gymnázium v Gelnici. Eugénia vyštudovala strednú odbornú školu zdravotnícku, a s Ignácom sa už nikdy nevideli. 

Na strednej čelil Ignác mnohým otázkam. Kam chceš ísť po strednej, čím chceš byť? a akým človekom sa chceš stať o päť rokov? A Ignác nevedel. Hovorí sa, že život je pochopiteľný keď sa naň pozeráme spätne, no žiť sa dá len smerom vpred. Preto si vybral svoju budúcnosť hodom mince, hlava bola za budúcnosť na  univerzite, známky na to predsa mal, a znak za kariéru bagristu. Minca ho však nenechala v štichu a tak jedného neskorého popoludnia láskyplne pobozkal mamičku Anežku a nastúpil na vlak o 17:43, tranzit Margecany, cieľová destinácia univerzita v Bratislave. 

Róžiku stretol, keď nastúpil na fakultu stavebnú, v šesťdesiatomprvom. Róžika, teda pardon, vtedy ešte Rozália, bola krásavica na pohľadanie. Pretože emancipovanosť žien v technických odboroch počas zlatého socializmu bola síce snaživá, ale neúspešná, Rozália bola jedna z troch dievčat na odbore stavebné inžinerstvo - zameranie verejné stavby. Keďže jej spolužiačka Marta veľmi škúlila na jedno oko a jej druhá spolužiačka Paulína už prišla na výšku zadaná (s traktoristom Paľom, s ktorým bude šťastná až do konca života a budú mať dve deti, ale to už predbiehame, čiže späť k príbehu), Rozália bola najvyhľadávanejšie dievča. Pýcha jej však nikdy nestúpla do hlavy a to na nej Ignác mal rád od začiatku rád, keď prišla na prvú hodinu deskriptívnej geometrie. Zastavil su cez prestávku, keď sa predral cez hlúčik jeho spolužiakov, ktorí hanblivo stáli obďaleč premýšľajúc ako začať medziľudský kontakt. 

"A čo tak sama, slečna?" s dnešnou dobou by dostal akurát tak tri facky a prezývku chlípnik, ale v tej dobe sa to považovalo za neviemaké romantické, a Rozálii to imponovalo. Letmo sa usmiala, tak ako to len ženy čo už dávno mali sedemnásť a chôdzu ženy, vedia. "Nuž sama, sama, keď vidím všetkých tých odvážlivcov, čo ma skenujú z kroka na krok ale nič nepovedia, čo mám len robiť?" Ignác jeden nápad mal, a tak spolu išli na rande. A potom ešte jedno a potom ďalšie. Volá sa to chémia. 

"Počul si už o Beatles, Ignác?" a tak sa mu začali najkrajšie roky jeho mladosti bez toho, aby si to uvedomil. Tak to už raz chodí. Svadba bola krásna a všetci si patrične poplakali od dojatia, že dve holubičky začínajú spoločnú výletnú plavbu na dovolenke zvanej život. 

Potom prišli smutné časy. Mamička Anežka umrela tesne pred začiatkom Pražskej jari, v šesťdesiatom ôsmom, keď už bol Ignác za svojimi promóciami a mal stabilnú prácu v podniku na stavbu a údržbu verejných inštitúcií, BRASTAV. Kúpil monštruóznu kyticu a pri jej pietnom mieste stál až do neskorého večera. Nemali spolu najdôvernejší vzťah posledných pár rokov, ale bola jedinou, ktorú mal okrem Rozálie a tak ho jej strata veľmi zasiahla. Keď sa vrátil domov, plakal dlho a úsečne. Plakal, lebo život je občas nespravodlivý a berie chvíľami viac než dáva. 

Ignác si občas pomyslel, že žije akúsi alegóriu na život človeka. Kedysi dávno na hodinách slovenčiny ho učili o kolektivizme a dôležitosti nevystrčiť hlavu z davu a nemať viac ako ostatní, to áno, ale on nedokázal pripustiť, že niečo také neobyčajné ako boli jeho lásky, jeho dcéra Klára (jubilejný rok 1978, Husákove dieťa) a jeho ľúbezná manželka, by sa mohli stať na svete niekomu inému ako jemu. A že bol ostatne spokojný, lebo jeho život bol dobrý. Ľudia si v dnešnej dobe myslia, že potrebujú byť neustále šťastní, spokojní a úspešní, a samozrejme to musia dávať všetkým naokolo najavo, aby sa na to nedajbože nezabudlo. Dobrá kvalita života sa akosi stráca na úkor krajšej krásy, úspešnejšej verzie úspechu a... života bez žitia. Zabúda sa na maličkosti ako hebkosť piesku na pláži (tej na Zlatých Pieskoch, prirodzene!), smiech šťastného dieťatka alebo úsmevy tvárou v tvár slnku. Ignác bol preto šťastný, že jeho život bol prežitý dobre, i keď nedobyl mesiac alebo nevynašiel nič svetoborné a nezažil opojný úspech, ale   navždy si pamätal prvé kvety, ktoré kúpil Róžike, prvé hračky pre Kláru a vôňu detského púdru, aký zvykli používať. Pamätal si prvú spoločnú dovolenku, vtedy ešte v Juhoslávii a prvú Klárkinu hru na saxofón. Všetky tieto momenty ho primäli veriť, že mal najkrajší život na svete. 

Do dôchodku sa dostal spolu s vstupom Slovenska do Európskej únie, čo ho od srdca vtedy potešilo. Dzurinda bol politicky vždy jeho favorit, poznal ho ešte ako vlakového sprievodcu z pravidelnej trate Bratislava - Nové Zámky, keď cestoval pozrieť Kláriku a jeho vnúčence. Vždy sa potešil grilovanému mäsu a občas aj torte, keď sfukoval sviečky na enormnej torte na ktorej sa mu číselká zvyšovali akosi prirýchlo. 

Ešte včera si bol mládenec, Ignác, a dnes si už starý muž.  

A sme tu, späť v cieľovej rovinke. Ignác fajčí cigaretu, pozerá sa do daždivého podvečera. Celý deň bolo slnečno, len teraz ku večeru začalo popŕchať. Zrazu vidí pred sebou tieň. Zahľadí sa pred seba a zočí Anežku v šatách šľachtičnej, také aké celý život chcela. Prikývne. 

"Už je čas, môj milý."

"Ešte chvíľu, Anežka, robia mi oslavu, ešte chvíľku."

Usmiala sa zhovievavo, tak ako to vedia len mamy. 

"Ignác, takto to nefunguje, a to už dobre vieš."

"Tak dobre, ešte minútku."

A zrazu bolo ticho a Ignác vydýchol cigaretový dym do daždivého podvečera, jeho najobľ'úbenejšieho počasia.

A myslel na lakové topánky z prvej triedy a čo sa s nimi asi stalo. Nespomenul si. 

A karafiáty na terase kvitli ďalej a snívali o slnečnej nedeli.