Ameland

Vlak bol malý, týmto smerom nikdy nechodilo priveľa ľudí, sprievodca preto skontroloval lístky všetkým cestujúcim v hluchom mieste medzi poslednými dvoma zastávkami. Potom si sadol a nezúčastnene hľadel kamsi z okna, náplň svojej práce už predsa vykonal. Chrapľavý ženský hlas oznamoval, že o chvíľu bude konečná, reproduktor ešte niekoľkokrát zapraskal a znovu bolo ticho. Marta pustila Adamovu ruku, pozviechala sa a rýchlo vkladala svojich pár vecí do nadrozmernej plátenky. Telefón, laptop, slúchadlá. Nezabudla na nič? Stromy za oknom pomaly mizli, prednosť dostali sivé jazerá s rákosím a osamelé farmičky, na ktorých sa pásli kravy. Bol studený máj, vonku sa na bicykloch premávalo zopár ľudí. 

Postup bol jednoduchý. Teda, aspoň tak znel, keď ho Marte vysvetľovala kamarátka Viki, ktorá už všade bola a všetko videla. Vystúpiť z vlaku, prejsť dvesto metrov na autobusovú stanicu, počkať tridsať, so šťastím možno dvadsať minút na autobus s konečnou v Holwerte. Potom už iba nastúpiť na trajekt a vystúpiť na Amelande. Možno sa pritom s Adamom niekoľkokrát pohoršia nad drahotou krajiny. A možno výlet zmierni noci, počas ktorých sa Marta prevracia sem a tam a nevie pri Adamovi nájsť správnu polohu. Ani jeden z nich ešte pri tunajšom mori nebol, hoci obaja v krajine-rovine pracovali druhý rok a bývali ešte o čosi dlhšie. Adam sa sem presťahoval zo Slovenska tesne po bakalárovi, Marta odišla už po maturite. Viki ju ubezpečovala, že ostrov ich privedie na iné myšlienky, rozhovorila sa o Larsovi a vidine domčeku s vnúčatami, Holanďania, tí sú predsa rodinné typy, aj keď na to nevyzerajú! a teatrálne sa zasmiala. Potom si zbalila kufre, vyjedla Marte chladničku a tá o nej znova niekoľko mesiacov nepočula. Myšlienka na spoločný výlet s Adamom však Marte zostala.  

Na autobusovej stanici nebol nikto. Presné nástupište našli podľa obrázka malej lode, inak by ešte chvíľu blúdili tam a späť. Marta pomaly sŕkala cappuccino zo staničného supermarketu, Adam mlčal, pozeral sa na svoje tenisky, podchvíľou utrúsil nejaký geografický fakt o ostrove. Autobus prišiel o pár minút skôr, boli jeho prvými pasažiermi. Okrem nich nastúpila len dvojica nemeckých manželov v dôchodkovom veku, ktorých kufre zabrali ďalšie dve sedačky. Adam sa ku nej naklonil a stíšil hlas, akoby mu niekto mohol rozumieť. Toto raz možno budeme my, čo? Marte zabehla káva. Dôchodcovia sa na ňu ticho pozerali, kým sa snažila potlačiť dusenie a Adam ju plieskal po chrbte. 

Marta nemala rada slovenskú komunitu v zahraničí - samotný fakt, že stretla Adama a dokonca sa s ním dala dokopy, by sa dal považovať za malý zázrak. Nemohla vystáť, keď sa v meste za ňou ľudia otáčali: Teda, aj ty si zo Slovenska? Áno, bola, ale pri otázke sa cítila pristihnutá pri čine, akoby robila niečo nemorálne, hoci akceptované, čosi ako partnerská nevera: škaredé dôsledky sa človeku vybavia až vo chvíli, keď mu ich niekto pripomenie. 

Zlá politická, ale nie natoľko nepriaznivá ekonomická situácia na Slovensku dovoľovala, aby Slováci z krajiny húfne utekali ako splašené kurence za prísľubom lepšieho života. Zopár z nich sa naučilo jazyk a dostali pracovné pozície. Zvyšní potajomky zatínali päste, hovorili gratulujem!, keď na úspechy druhých prišla reč a v noci potom škrípali zubami. V tejto falošnej prajnosti, neúprimnej pohostinnosti o chlebe a soli si Marta uvedomila, prečo sa nechce vrátiť - nikdy to nebolo o peniazoch a lepšej životnej úrovni. Holandsko bolo blahosklonné, aj keď človek neovládal jazyk, možnosti zamestnať sa našli: pozícií barmanov, upratovačiek a poslíčkov pizze bolo predsa neúrekom. Pri návšteve rodiny späť doma vnímala krajinu ako hotel po sezóne: znova zažiť blízkych bolo príjemné, švédske stoly so špecialitami boli lahodné, ale nikdy sa nezdržala príliš dlho. 

Po tom, ako vystúpili z autobusu, ich privítala reštaurácia plná dôchodcov a ošumelý vestibul, kde sa predávali lístky a suveníry. Digitálny časovač ohlasoval termíny plavieb, nasledujúca loď vyrážala z prístavu o pätnásť minút. Adam sa chvíľu naťahoval s počítačom, ktorý vydával lístky na trajekt. Digitalizácia v tejto krajine fakt dosiahne všade, pomyslela si Marta, aj keď by človek ocenil ľudský kontakt. Chladné samoobslužné pokladne v supermarketoch, digitálne lístky na vlak bez prestarnutých slečien na prepážkach, na úrade čakacie číslo zo stroja. 

Predvoľba automatu na lístky bola v holandčine, keď však Adam stisol ikonu anglickej vlajky, preložilo mu iba hornú lištu a zvyšok stránky zostal nezrozumiteľný. Každý krok si preto kontroloval Google prekladačom. Vďaka jeho pedantnosti sa rad turistov za nimi za krátku chvíľu strojnásobil, rovnako ako množstvo nevraživých pohľadov. Keď automat konečne vytlačil tenké papierové lístky, Marta potiahla Adama za rukáv, nech sa na chvíľu pred hnevom holandských dôchodcov schovajú v obchodíku so suvenírmi. Vráskavá roba za pokladňou mala na blúzke prívetivú ceduľku Volám sa Femke, rada vás obslúžim!, napriek tomu však Adamovu prosbu o zabalenie šálky s logom Frízska odignorovala. Asi rada obsluhovala len vybraných ľudí. Pocit rozčarovania však Adamovi nevydržal dlho, Marta už úpenlivo pozerala na hodinky, a to mohlo znamenať len jedno. Ježiši Adam, kopni do vrtule, inak tú loď zmeškáme! Turniket zasvietil na zeleno, ozvala sa spevavá zvonkohra. Posledných tridsať metrov museli pobehnúť, ale bradatý námorník sa len zhovievavo usmial a gestom ruky ich pozval na palubu. Welkom aan boord!

Marta si počas plavby v hlave premietala firemný večierok. Bola jednou z vyvolených: po tom, ako si koktavou holandčinou vyslúžila lepšie pracovné miesto, začala zarábať v konzultantskej firme enormné sumy. Vianočný večierok bol povinná jazda, možnosť šplhnúť si, pochváliť sa svojou drahou polovičkou, skonzultovať, na akú predraženú dovolenku ísť tento rok a opiť sa na účet podniku. Po týždňovom prehováraní presvedčila Adama, aby šiel s ňou, možno to nebol najlepší nápad. Pred sviatkami totiž robil vo svojej firme nadčasy, aby stihol spracovať množstvo objednávok, bol preto stále nervózny a podráždený. Reálny dôvod, prečo chcela tak veľmi ísť, Adamovi zatajila. Na večierku mala byť väčšina kolegov a, čo bolo dôležité, jej vedúci. Marta si chcela pohovoriť o zvýšení mzdy, vytiahla preto o číslo menšiu push-up podprsenku a parfum, ktorý jej šéf niekoľkokrát pochválil. Keď konečne vyšla z kúpeľne, Adamovi sa zúžili oči. Toľko úsilia si nikdy pred naším rande nevynaložila, pomyslel si, ale nepovedal nič, lebo Marta vyzerala po dlhej dobe nadšená. Na večierok išli taxíkom, predstava Marty bicyklujúcej v lodičkách ich oboch pobavila. 

Keď konečne vystúpili na ostrove, do vlasov sa im oprel svieži vietor. Pri veľkosti ostrova Adamovi napadlo, že si radšej mohli prenajať izbu v jednom z hotelov a neulakomiť sa len na celodenný výlet. Slovenská výchova však prikazovala Adamovi šetriť. Aj keď dnes zarábal trojnásobok priemernej slovenskej mzdy, v mysli sa mu stále vybavovali rodičia s plnou špajzou a strachom v očiach, úzkostlivosť zdedená od čias komunizmu. A tak sa pravidelne stretával so študentami v sekcii supermarketu so zľavnenými výrobkami tesne pred dátumom spotreby: slizké mäso a polozhnitá zelenina, ktorú už nikto nechcel. Zvyšné peniaze zatiaľ syslil na sporiacom konte ako vrecia zemiakov, vraj: na horšie časy. 

V najbližšom obchodíku si požičali bicykle a vydali sa na cestu po ostrove. Marta o chvíľu dychčala, na prázdnom parkovisku zastala a Adam si vedľa nej oprel bicykel. Chceš sa trochu napiť? Marta prikývla, sŕkavo si odpíjala z vlažného čaju. Mlčky pozorovali Severné more, neďaleko sa handrkovala skupina čajok. Aha, pozri! V štrbinách medzi kameňmi, takmer na hladine mora, poskakoval malý zajac. Nestihol som ho, povedal skormútene Adam, chvíľu sa ho ešte snažil nájsť pohľadom medzi nánosmi rias. Potom sa zapreli do pedálov a pokračovali v ceste. Niekoľkokrát ich pritom ošpliechala morská voda. 

Príroda na Amelande bola divoká - okrem trsov tráv a kosodreviny sa nebolo kam ukryť. Marta kolesom skoro prešla vtáčiu zdochlinu, skríkla a v márnom pokuse vyhnúť sa jej spadla do kríkov. Kým jej Adam vyťahoval z bundy konáriky, Marta sa rozčuľovala. 

Jebať celý ostrov, čí to bol nápad?

Viktóriin, povedal ticho Adam, a ty skočíš na všetko čo ti povie, pomyslel si ešte, ale nechcel pokaziť vidinu pekného dňa a zahryzol si do jazyka. 

Vianočný večierok nedopadol podľa Martiných predstáv: zopár známych tvárí, indonézsky kolega a Adamove rasistické poznámky, vystriehla chvíľu nepozornosti a z celej sily mu stúpila na nohu a veľavýznamne sa na neho pozrela, akože - tu si v západnom svete, tu nemôžeš byť za sedláka, tu si všetci aj tak myslia že Slováci bývaju v zemľankách a musí sa im vysvetľovať, čo je to mikrovlnka, nedávaj im ďalší dôvod na to, aby ma mali za sprostú! - a Adam sa strašne urazil a potom z trucu krúžil okolo baru, pil jeden pohár vína za druhým, to máš za to, že si taká, a Marta sa nasrala tiež, túto hru predsa vedia hrať obaja, a zrazu jej alkohol stúpol do hlavy a potom prišiel šéf a Marta si spomenula na voľbu oblečenia a zazubila sa, Adam sa na ňu pozeral z obďaleč a niečo mu napadlo, ale to Marta nevie, vlastne to nestojí za reč a zvyšok večera sa jej aj tak zlieval: šéf a jeho úsmev, Marta, tebe to dnes naozaj pristane, a neskôr jeho ruka na jej stehne v kabínkach pánskych záchodov, Marta, ty si ale naozaj talent, to je ale škoda, že si s Adamom, jeho meno vyslovil po anglicky a bolo z neho cítiť kyslú pachuť, uvidíme, čo sa dá robiť s tým zvýšením platu.  

Kým sa dostali na pláž, narazili ešte na zopár mŕtvoliek v rozličnom štádiu rozkladu a Martu už napínalo na zvracanie. Adam premýšľal, ako ju priviesť na iné myšlienky, a preto šibrinkoval prstom medzi duny. Aha, pozri, sťahovaví vtáci! Mal úspech: Marta sa na chvíľu prestala pohoršovať a zasnene sa pozerala kamsi do diaľky. Netrvalo dlho a navigácia spokojne hlásila, že dorazili do cieľa: Jan Sietses Pad a plážová cestička, čo ich priviedla k moru. Pláž bola takmer prázdna, kdesi v diaľke sa črtala silueta pastelového stanu. Marta rozjarene vybehla do sivastých vĺn. Adam kdesi čítal, že biela pena na hladine môže byť toxická, zdržiaval sa preto v bezpečnom odstupe. Pláž sa hemžila vyvrhnutými konárikmi, chaluhami a mŕtvymi medúzami, ktoré vyzerali ako sklenené gombíky a konzistenciou pripomínali puding. Mierny vietor povieval, aj keď rozkladali deku, podložili ju preto kameňmi, ktoré našli neďaleko. Slnko nenásilne svietilo spoza oblakov, Adam si však aj tak pre istotu dal na tvár šiltovku. Nepriame slnko je najzákernejšie, to vždy hovorili rodičia a on nakoniec zistil, že nie, existuje aj mnoho horších vecí než slnko, ale rodičia sa o tom našťastie nikdy nedozvedia, lebo na každú otázku dostanú odmeranú, dopredu vypočítanú odpoveď, áno, mám sa dobre mami, áno, v Holandsku sa mi darí dobre, nie, s Martou ešte vnúčatá neplánujeme, nie, neviem kedy prídem najbližšie domov. Unavený z bicyklovania a skrytý pred slnečnými lúčmi, Adam zaspal. 

Marta aj Adam si dospelosť predstavovali tak trochu inak. Obaja vyšli zo školy s červeným diplomom a množstvom mimoškolských aktivít, len na to, aby zistili, že to na holandskom trhu práce akosi nestačí. Po niekoľkých odmietnutiach v odbore sa Adam vzdal a začal pracovať pre donáškovú firmu, veď práca ako práca. Marta bola vytrvalejšia, po večeroch chodievala na hodiny holandčiny a po pár mesiacoch jej snaha priniesla ovocie. Teraz zarábala o čosi viac ako Adam, ale ten stále trval na tom, že za spoločné večere v reštaurácii bude platiť on. Nevedela, či jej to má lichotiť, alebo má Adam len potrebu lipnúť na roli muža, živiteľa rodiny. Tému vyťahovala opatrne, a keď na peniaze prišla reč, Adam sa vždy nahneval a povedal, nech to nerieši. Marta skúšala kompromisy, pri návrhu, nech si teda rozdelia účet na polovicu, ju Adam väčšinou vysmial. Ty a ten tvoj feminizmus, ešteže čo!

Marta sa na pláži začítala do novej knihy, možno preto si neuvedomila, že Adam na jej reči nereaguje. To počasie je na máj fakt teplé, že? Keď ho štuchla tretíkrát, stále bez požadovanej odozvy, vstala a šla sa prejsť po pláži bez neho. Rozhodla sa namieriť si to k stanu, z diaľky vyzeral ako ideálny cieľ malej prechádzky, aj po desiatich minútach chôdze sa však vzdialenosť medzi ňou a stanom nezmenšila. Marta pridala do kroku, stvrdnutý piesok pod ňou praskal, cítila sa ako kedysi v zime, keď bola malá a bála sa chodiť s ostatnými deťmi na jazero, nevedela zniesť predstavu toho, že bude na tenkom ľade, že sa prepadne pod kryhy a váha oblečenia ju stiahne na dno. Ameland, jej malé jazero, piesok pomaly praská, uvidíme, ako z toho vykorčuľujem, zamyslí sa Marta a popritom si nevšimne vlnu, ktorá si to nasmerovala až k nej. Marta kušuje a preklína osud, ale je neskoro, značkové topánky už stihli kompletne premoknúť. 

Z rozhorčenia ju vytiahol šuchot. Prekvapene sa obzrela - z pastelového stanu vyliezol dôchodca a za ním žena v podobnom veku, asi manželka. Obaja pred ňou stáli nahí, až po chvíli sa vrátili do stanu po uteráky, akoby sa až teraz začali hanbiť, pripomenul sa im dávno zabudnutý reflex. Marta ich pozdravila a na chvíľu im závidela pohodu, ktorú vyžarovali. Potom sa do stanu oprel vietor a dva kolíky, ktoré držali stan v zemi, povolili. Stan sa dal do pohybu, ospalými pohybmi sa premával po pláži. Dôchodcovia chvíľu pozorovali plahočiaci stan, potom sa za ním pomaly rozbehli, uteráky pustili k zemi. 

Marta si pomyslela, že keď o tom bude rozprávať Adamovi, ten jej určite neuverí, dá si ruky vbok a bude mať ten svoj úsmev, akože: no určite, stan, čo len tak odletí, kto to kedy videl! ale nechá ju dorozprávať príbeh do konca a bude sa smiať, až sa bude natriasať, určite popritom vyleje trocha čaju z termosky. Marta im pozbierala uteráky, kým sa dvojica vrátila, manžel držal stan, manželka vyzbierala kolíky a veci, ktoré zo stanu povypadávali počas letu. Dojato sa Marte poďakovali (dankjewel, lieverd, dankjewel!) a keď od nich odchádzala, začali pomaličky baliť všetky veci, trochu špinavé od piesku. Predstavila si tak Adama a seba, v oblečení, ktoré pripomínalo rybársku kombinézu a dávno vyšlo z módy, možno si prenajmú hotel, Adam už nebude tak intenzívne myslieť na ušetrené peniaze, čert ich ber! a v tichosti sa budú milovať na pláži, o holé zadky sa im bude opierať slnko a do uší dobývať Severné more.

Adama našla v nezmenenej polohe, šiltovka na tvári a prekrížené ruky, stelesnenie svätého pokoja. Ani nevedela, čo to do nej vošlo, ale cítila sa roztopašne, a tak išla do mora nabrať trochu slanej vody. Ticho mu zdvihla šiltovku - stále nič, žiadna odozva. Potom mu vodu vyliala na čelo. Adam prudko vstal, pokrčené obočie mu tvár zmenilo na nepoznanie. Si normálna? Čo robíš? 

Ále, chcela som vyskúšať, či ešte žiješ. Poď, mali by sme ísť, kým nám zavrú všetky reštaurácie. 

Ameland mal niekoľko mestečiek, to znamenalo, že v prípade núdze mali jeho obyvatelia k dispozícii protestantský kostolík, doktora, veterinára, ba dokonca aj niekoľko krčiem na prečkanie tuhých zím. Marta s Adamom prešli zopár uličiek, každá reštaurácia im však pripomínala tretiu cenovú, alebo cenovo nedostupné michelinské bistro. Počas bicyklovania kde-tu prehodili vetu, namiesto úzkosti zo stavu sveta riešili, či majú chuť na sendvič alebo skôr čosi vyprážané. Keď mali necelú hodinu a pol do odchodu lode, napokon sa uspokojili s letným barom, kde robili ľahké jedlá na požiadanie. Okrem nich bolo v bare niekoľko holandských turistov, slnečný deň zavinil niekoľko spečených tvárí, nikto však nevyzeral s takýmto stavom nešťastný. Po piatich minútach trkotania si Holanďanky od vedľajšieho stola zapálili a vytiahli krabicu Monopolov. Konverzácia im celkom viazne, poznamenal Adam, asi preto hrajú spoločenské hry. Adam po rokoch vedel stále iba základy jazyka, Marta mu preto prekladala vágne rozhovory o počasí, programe na víkend, prerobených záhradkách, obaja sa na tom náramne zabávali, Holanďania, nudný pripečený národ, ako môže ich krajina tak veľmi prosperovať? 

Čašníčka na seba dala čakať, ale napokon im doniesla objednané jedlo: dve porcie hranolkov prekladaných mäsom a množstvom dresingu, v letnom dni z nich stúpala para a chladli veľmi pomaly. Marta sa ne okamžite vrhla a obarila si jazyk, zatiaľ čo Adam ich opatrne bral od kraja, jednu po druhej. Obaja sa zvyčajne počas večere rozprávali, ale tentoraz bolo jedlo natoľko lahodné, že iba premieľali hranolky v ústach a spokojne sa na seba pozerali. Adam neskôr zaplatil celý účet aj keď frflal na ceny, Marta chvíľku trvala na rozdelení účtu na polovicu a potom ju to prešlo, emancipovanosť vyťahovala z rukáva ako žolíkovú kartu - len v chvíľach, kedy to bolo potrebné, vyskladaná postupka a vyhratá hádka, tým vedela Adama nasrať najviac, ty tomu asi nerozumieš, ale vôbec nie si feminista. 

Plán odchodu je už o čosi náročnejší, upozorňovala Viki. Treba si vybrať presný čas a vrátiť sa na správne miesto. Odovzdať bicykle. Ukázať lístok. Prejsť turniketmi. Nájsť si miesto na palube. Mávať dlho a úpenlivo ľuďom, čo zostanú za tebou. Marta rozpačito krútila hlavou. 

A rozlúčiť sa mám kedy? 

Viki sa usmiala a pokrčila plecami, kedy len uznáš za vhodné. 

Bicykle vrátili, lístok si znovu priložili k turniketom, tie ich privítali zeleným svetielkom, nastúpili na palubu. Maličkú loď vystriedal masívny trajekt, začalo sa zvečerievať a teplota prudko klesala, o chvíľu nebolo po letnom dni ani stopy. Marta sa vyštverala na otvorenú palubu, kde už čakalo niekoľko Holanďanov. Pozorovala dospelú ženu, ktorá sa lúčila so starenkou a dedkom, mohli to byť jej rodičia. Asi to musí byť pekné, usúdila, vyrastať na ostrove, preč od všetkého vzruchu, konflikty sa utopia v slanej vode. Vietor jej agresívne roztváral bundu, ktorú si napriek narastajúcej zime nezazipsovala, na chvíľu sa jej videlo, že má krídla, aké by to asi bolo, pomaly sa zdvihnúť a odplachtiť preč, ktovie, či by ju Adam zachytil za nohu, tak ako pastelový stan. 

Na palube pristálo niekoľko brodivých vtákov, na jeseň vždy odlietajú a na jar sa vracajú späť. Marta sa oprela o zhrdzavené zábradlie a pozorovala slnko, čo klesalo na hladinu mora. Potom sa otočila a pozrela na Adama, ten sa na ňu usmial s prižmúrenými očami. 

Pomaličky naberala guráž po dlhej dobe nikam neletieť.