Mačky

 

Toto je dobrý dom, povedali. Toto je dobrá lokalita, dobré metre štvorcové a dobrá cena za kvalitu. Veľmi dobrá, zdôraznili, a tvoj manžel povedal: „boli by sme hlúpi, keby sme niečo takého nezobrali, Justína, je to dobrá ponuka, veľmi dobrá“, a tak si, prirodzene, ako poslušná manželka prikývla a zahlásila dobre. Realiťák povedal veľmi dobre, priam vynikajúco! A na znak toho, ako dobre sa máte, ste vo vašom novom dome buchli ešte v ten večer fľašu šampusu. 

 

Na to ako sa máš dobre z toho všetkého blahobytu, je vskutku zaujímavé, že už tretí deň nemôžeš spať. Každú noc sa ti sníva o deťoch, dome plnom detí, ktoré pobehujú po dome, sú ešte maličké, snažíš sa ich dobehnúť, ale si akoby prilepená na mieste. Nohy máš ponorené hlboko v podlahe, si bezmocná v strede svojej obývačky, ktorú vybetónovali dva roky dozadu (aspoň to teda tvrdil realitný maklér). A zrazu mačky, je ich tucet a vybiehajú spoza teba jedna po druhej. Postavia sa všetky pred teba a vytvoria kruh, presne tak ako ľudia, keď sa radia medzi sebou, ako v tej ošuntelej relácii piati proti piatim, ktorú si tak rada sledovala ako malá. Doradiť, zoradiť, a zrazu sa vyberajú smerom k tebe, vo véčkovej formácii ako vtáky keď letia na jeseň do letných krajín. Neponáhľajú sa, tempo akým k tebe kráčajú je pomalé a pohodlné. Mačky, čo si idú po svoju korisť. Už to nevydržíš. Prebúdzaš sa s posledným dozvukom výkriku na tvojich perách. 

 

Nikdy si nemala rada mačky. Vždy si si o nich myslela, že sú úlisné, slizké a prefíkané. Mohla za to tvoja skúsenosť z detstva, pri ktorej ťa jedna pohrýzla. Tvoja starostlivá maminka skoro skolabovala od prospektov, keď v malej ranke na tvojej ľavej nožičke videla besnotu, tetanus a týfus v jednom. Po frenetickej jazde na tri červené ste sa dostali k detskému lekárovi Láskavému. Ten len zmraštil tvár a ranu vypálil dezinfekčným liehom. Na jej mieste máš doteraz malú jazvičku, pálčivú spomienku na hlúpu príhodu z ospalého leta tvojho detstva. V ten deň si sa rozhodla znenávidieť všetku štvornohú chamraď s prekliatou povesťou. 

 

Inak si nespomínaš na veľa vecí z tvojho detstva. Krátke prelety medzi babkinou záhradou, chlór z plaveckého bazéna, čo ti bolo cítiť vo vlasoch, lebo more si tvoji rodičia nemohli dovoliť. A ešte tmavý dvor susedovho dvora – chodila si mu tam oberať čerešne. A potom prudký letný dážď, ktorému sa nedalo uniknúť. A ešte jedna vec, malá chyba na sklonku leta, susedova stodola a letný dážď - ale tú si radšej nechávaš pre seba. 

 

Ráno sa vyberieš na letmú obchôdzku mestom. Mestečko je kompaktné a zlé, určite bolo postavené na mieste rituálneho pohrebiska alebo čohosi podobného, prebehne ti hlavou, lebo inak si chladnú odmeranosť a nevraživosť ľudí vysvetliť nevieš. Alebo sa všetky rodiny skladajú z bývalých stredovekých dynastii, kedy sa ľudia bodali jedna radosť. Jediná zmena bola, že teraz to už nerobili ostrými nožmi, ale slovami a od chrbta. Zdravíš susedu Doležalovú a potom aj susedu Achbergerovú – obe sú vytrčené v záhrade ako zvláštne záhradné trpaslíky. Vedela by si odprisahať, že sledujú každý tvoj pohyb. V tomto susedstve nám ani nebolo treba tie drahé sekuriťácke kamery ktoré Emil tak veľmi propagoval, pomyslíš si. Dve-tri susedy rapotačky a problém je vyriešený. 

Uvidíš mačku. Je sivá a nenápadná. Keď ťa uvidí, zastane v strede cesty. Keby si bola poverčivá, na chvíľu by si aj uverila, že na teba žmurkla. 

 

Nemôžeš mať deti. „Problémy s ovuláciou,“ zahlásil doktor. Tak vágne tri slová, a predsa stačili na prasklinu vo vzťahu. S manželom ste o tom mali viaceré velikánske hádky. Adoptovať si si deti vytrvalo nechcela. Niekde v hĺbke tvojej duše sa ozvala malomeštianska výchova tvojej matky. „Krv nie je voda, Justínka, to si pekne zapamätaj!“ A preto ste sa naďalej pokúšali, snažili, s maličkou nádejou v nemožné. Máš podozrenie, že manžel ťa za to potajomky znenávidel, ukradomky na teba zazeral, ale iba občas, nerobil to nápadne, aby si ho nedajbože neobvinila. „Justína, ty si zase niečo namýšľaš, je to všetko v tvojej chorej hlave, ja viem že si prekonala traumu z detstva ale TAKTO TO ĎALEJ ÍSŤ NEMÔŽE!“ a spraví zbytočnú scénu a potom pôjde spať do separátnej izby, možno aj rozbije jeden IKEA tanier od zlosti, akože z princípu. Moderný blahobyt povoľuje nešťastie na úplne novej úrovni. 

 

Kvôli tvojej takmer perfektnej fabulácii budúceho konfliktu ho pre istotu tentokrát ani nezačneš. 

 

Večer, keď na teba Emil znova ukradomky zazrel, si si šla zabehať. Nebola si ako tvoje influencerské susedy, nepotrebovala si odpromovať svoju športovú existenciu na všetkých sociálnych platformách. Beháš a robí ti to svojskú, ničím nerušenú radosť. Slnko zapadlo pred chvíľou, ale ešte vidíš jednotlivé farby oblakov a z neba pomaly miznú marhuľové pásy. Ponad teba prelietalo lietadlo, jeho vonkajšie svetlá ťa najprv zmätú a pomýliš si ho s padajúcou hviezdou – predtým ako vyslovíš želanie si však uvedomíš svoj omyl. Zastaneš a s podivným mierom v duši pozeraš na mliečnu čiaru, akú za sebou lietadlo zanecháva. Dve biele linky na oblohe farbiacej sa dočierna. Čas ísť späť, čo ty na to? Niečo zazrieš na okraji poľa. Čierne šmuhy sa pohybujú na periférii tvojho zraku. Prisúdiš to divokým srnám, na vidieku malého mesta sa vyskytujú často. Keď však zaostríš, obrysy vyzerajú oveľa menšie ako tie srnčie. Zneistieš. Domov ideš rýchlejším tempom ako zvyčajne. Keby si bola poverčivá, povedala by si, že ide o stádo divých mačiek. 

 

Dnes sa ti sníva o lietadlách. Všetky tvoje deti sedia pripútané na sedadlách, chystáte sa na odlet. V momente, keď sa odlepíte od zeme, si prvýkrát vydýchneš. Nie nadlho. Z kabíny pilota sa vyrojí stádo letušiek, majú mačacie hlavy a úlisne sa usmievajú.

„Čo to bude, vážený pán? Čo vám prinesiem, milá slečna?“ A potom, ako na pokyn, začnú malé deti hrýzť a škriabať pazúrmi do krvi. Kabínu cestujúcich naplní vreskot. Snažíš sa vytrhnúť, ale tvoj bezpečnostný pás ťa nechce pustiť. Vytrhneš sa mu, kričíš od frustrácie a zrazu je tu Emil, láska, láska, si v poriadku, Emil v spálni a odhádaný, lebo som mal strach a ty si sa začala škriabať do krvi, mám niekoho zavolať? O mačkách mu nepovieš ani slova. 

 

Na ďalší deň sa vyhovoríš na nevoľnosť a do práce neprídeš. Celý deň stráviš nad Googlom, hľadáš všakovaké informácie o mačkách – divokých aj prítulných. 

 

„mačka divá žije prevažne samotárskym životom, bežne žije v oblasti lesných a občasne stepných komple-“

Preklikneš na inú stránku. Rýchlo ju prebehneš očami.

„ ... živí sa prevažne hrabošmi, útoky na človeka sú mimoriadne zriedkavé. Vo svojej oblasti nepatrí k ohrozeným druhom.“

 

Nenájdeš vysvetlenie na tvoje podozrenie, ale zato nájdeš veľmi veľa článkov o chove domácich mačiek a odborníkov na mačaciu stravu a výcvik. Zaklapneš notebook a hodíš sa na posteľ. Svojej drahej polovičke povieš, že si unavená a pre istotu ideš spať skoro. 

 

Zobudíš sa na druhý deň, pre zmenu skoro ráno. Spokojná si spravíš rannú dávku capuccina a rozhodneš sa Emila prekvapiť raňajkami. Vyberieš sa do Jednoty a vtedy sa to stane. Uvidíš sivú mačku z predošlého dňa. Chodí za tebou, vždy keď už máš pocit, že si sa jej striasla sa znova vynorí o pár metrov ďalej z okolitého kríka. Tečú ti nervy. Po tretej ulici máš toho akurát po krk. Otočíš sa mačke tvárou v tvár. „Čo odo mňa chceš?“ Odozvy sa nedočkáš. Odignoruješ ju a vojdeš do supermarketu, ani nevieš ako a zlostnou chôdzou si sa dostala až k nemu za rekordný čas. Hnev z teba vyprchá pri sekcii mrazených polotovarov. Nakúpiš štvoro croissantov a poberieš sa späť domov. Nepočítala si s tým, že ťa mačka počká za rohom a bude ti blokovať cestu. Veľmi sa zľakneš, ale po prvotnom úľaku ťa znova ovládne prudký hnev.

„Zmizni mi z cesty.“ Zamrmleš a od hnevu prehĺtaš slabiky. 

Mačka sa ani nepohne. 

„Povedala som zmizni!“ a táto veta je o pol tóniny vyššie ako by si chcela. 

Mačka absolútne nezareaguje. 

A vtom do teba vstúpi hnev, hnev posledných prebdených nocí, všetok ten strach a nevypovedané emócie. Kopneš z celej sily do mačky a tá ťa z šoku škrabne do nohy. To ťa rozžeraví do biela. Začneš dupať po mačke, znova a znova, nevieš sa zastaviť, vylievaš zo seba všetku žlč nazbieranú za posledných pár rokov. Keď znova prídeš ku zmyslom, mačka je už mŕtva. Jej oči sú však zdanlivo ľudské. To ťa vystraší. Chytro utekáš domov. Croissanty pripáliš a čerstvú kávu vyleješ na biele obliečky. Emil sa aj tak usmieva. Snaha sa predsa cení. 

 

Chyba sa stala kedysi na konci leta, týždeň predtým, ako po teba mali prísť rodičia. Pozabudla si sa v susedovej záhrade pri čerešniach, z rádia na terase tvojich starkých znela Hegerová.

„keď sa na vás šuhaj usmeje pod fúzky, rýchlo vyberajte čerešne spod blúzky..“

Sused ťa prichytil. Nevadil mu tento malý zločin, práve naopak, jeho úsmev bol veľmi široký. Začalo prudko pršať, letmý letný dážď, takých, čo býva zopár každé jedno leto. „Poď Justínka, schovať sa pred dažďom do stodoly, ukážem ti našu kozu Eugéniu, ona má rada hostí.“ Išla si sa pozrieť na kozu a sused stál za tebou. Koza sa potešila návšteve a aj mrkve, ktorú si jej dala. Pažravo chrúmala a od úst jej odletovali kúsky oranžovej farby. 

 „Čerešne sú zrelé..“ 

Že niečo nie je v poriadku si si uvedomila až prineskoro. 

„A blúzka priúzka..“

„Justínka nemykaj sa, však ty si tak pekné dievčatko..“ a pri pohľade na hmýriaci sval si sa príšerne zľakla, pripomínal ti ružové dážďovky, ktoré si vykopávala v škole, dodnes nechápeš prečo si nekričala, z momentu na moment si skrotla a bola príšerne poslušná. Zvyšné spomienky si vytesnila, teda zostala jedna, škrabanec od susedovej čiernej mačky, ktorej si stúpila na chvost. V ten večer si znenávidela celý rod felis catus. 

Dnes znova nemôžeš spať. Zídeš do obývačky, mesačný svit presvetľuje tmavé kusy nábytku aj terasový priestor. Na terase započuješ šuchot. Ospalo si pretieraš očí, keď uvidíš armádu mačiek. Všetky ich oči svietia pokojnou pomstou. Pochopíš a pomaly vyjdeš na terasu. S mačkami pokojne prechádzaš, mizneš v poli, v ktorom si si tak obľúbila behávať. 

 

Na druhý deň Emil prehľadal celý dom. Justína sa neohlásila v práci a ani Doležalová, ani Achbergerová nahlásili, že Justínu nevideli. Jediné, čo Emila zarazilo, bolo množstvo chlpatých guliek a mačacích chlpov, ktoré našiel na terase – veď Justína vždy hovorila ako neznáša mačky, vari predsa len – po tom všetkom – zmenila názor?